Vernisáž 29.12.2017 od 16.00 do 19.00 na Hodžovom námestí.
25 ROKOV RAKÚSKO-SLOVENSKÝCH VZŤAHOV

O projekte

Rakúsky spisovateľ Stephan Zweig vo svojej autobiografii Svet včerajška na viacerých miestach dospieva k presvedčeniu, že je to práve medzinárodná spolupráca v oblasti kultúry, ktorá najviac napomáha zbližovaniu národov a je tou najlepšou prevenciou proti nedorozumeniam.

Crazycurators Biennale je výstava súčasného vizuálneho umenia zameraná od svojho založenia na prepájanie domácej a medzinárodnej umeleckej scény. Už od svojho vzniku prinášala do Bratislavy progresívnych umelcov a kurátorov z celého sveta. Po Biennale Danuvius (1968), ktoré sa z politických dôvodov už nikdy nemohlo zopakovať, sa Crazycurators Biennale stalo prvým “bratislavským” bienále súčasného vizuálneho umenia.

Crazycurators Biennale je experimentálnym formátom “nevýstavy”, pokúša sa uniknúť tradičnému ponímaniu umenia, umeleckého diela a jeho prezentácie. Vzniklo v roku 2007 v SPACE na Lazaretskej ulici, pokračovalo v project SPACE na Františkánskom námestí a Tyršovom nábreží (2009), v Dome umenia (2011) a v SPACE na Velehradskej (2013).

Crazycurators Biennale - Augmented Reality je “neviditeľnou výstavou”. Keď nebudete mať v ruke smartfón alebo tablet s nainštalovanou aplikáciou, neuvidíte nič, resp. uvidíte iba to, čo iní ľudia - bežnú realitu. Ak ale príjmete pozvanie zúčastniť sa, vstúpite do fascinujúceho sveta súčasného vizuálneho umenia. Poslaním výstavy je iniciovať vznik nových umeleckých diel. Má však tiež inšpirovať umelcov využiť technológie, ktoré sa dnes síce vyvíjajú v najprogresívnejších svetových laboratóriách, no čoskoro budú dostupné verejnosti.

Aktuálny ročník Crazycurators Biennale sme nazvali Augmented Reality. Augmented, teda rozšírená realita, vyžaduje od umelcov zložitejší prístup ako virtuálna realita. Vo virtuálnej realite je možné prakticky všetko, rozšírená realita vyžaduje na fyzickú skutočnosť reagovať citlivo. Najnovšie technológie umožňujú umelcom uplatňovať postupy, ktoré môžu v budúcnosti radikálne zmeniť charakter súčasného umenia. Viacero spoločností dnes napríklad intenzívne vyvíja okuliare, ktoré by umožňovali vidieť veci, čo v skutočnosti neexistujú. Klasické zariadenia ako televízor, počítač či telefón vraj v budúcnosti nahradí obraz, ktorý na stene, stole, alebo priamo na ruke budeme síce vidieť, nebude však nevyhnutné, aby sa zobrazoval na obrazovke. Aké možnosti tieto technológie prinesú umeniu? Ako ich umelci (ale aj veľké spoločnosti) využijú, ale aj zneužijú? Cieľom Crazycurators Biennale - Augmented Reality nie je tieto otázky zodpovedať. Cieľom je upozorniť umelcov aj divákov na fakty, ktoré sa stanú súčasťou našich životov. Bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie. Na viacerých miestach sveta nezávisle od seba vyvíjajú umelú inteligenciu a je takmer isté, že tá zmení našu budúcnosť podstatne viac ako akákoľvek iná téma, než akú sme doteraz poznali. Ako na tieto problémy zareaguje umenie, je v tejto chvíli otázka, na ktorú by sme radi hľadali odpoveď v spolupráci s kurátormi aj s umelcami.

Priamou inšpiráciou pre vznik Crazycurators Biennale - Augmented Reality bol Erwin Wurm a jeho sochy inštalované na verejných budovách a priestranstvách. Enormnú finančnú aj technologickú náročnosť podobných realizácii sme sa rozhodli prekonať prostredníctvom vlastnej aplikácie, v ktorej umelci inštalujú svoje nové diela na budovy v centre Bratislavy - Prezidentský palác, Rakúske veľvyslanectvo a Tatra banku.

Ako povedala naša PR Mirka Ábelová: “Ľudia budú môcť prostredníctvom smartfónov, tabletov a voľne stiahnuteľnej aplikácie preskúmať okolie a nájsť umelecké diela, ktoré v reálnom svete neexistujú. Namierením kamery na tieto budovy vstúpia do rozšírenej reality súčasného vizuálneho umenia.”

Juraj Čarný

Ako funguje aplikácia

Pozývame Vás prostredníctvom smartfónov, tabletov (iOS a Android) a voľne stiahnuteľnej aplikácie preskúmať okolie a nájsť umelecké diela, ktoré v reálnom svete neexistujú. Namierením kamery na budovu Rakúskeho veľvyslanectva, Prezidentského paláca a Tatra banky vstúpite do rozšírenej reality súčasného vizuálneho umenia. Inštrukcie k jednotlivým dielam nájdete priamo v aplikácii. Aplikácia bude čoskoro stiahnuteľná prostredníctvom App Store a GooglePlay aj na tomto mieste.

Umelci

Stanislav Krajči: Astronauts / Austrianauts

Každý z nás sa pravdepodobne niekedy v živote zastavil a fascinovane sledoval horolezcov zavesených v obrovskej výške na mrakodrapoch čistiť okná. Vybavujem si aj niekoľko filmov, kde pri takejto scéne nakrátko stíchlo celé kino. Stanislav Krajči sa rozhodol na Crazycurators Biennale takýto zážitok sprostredkovať prostredníctvom augmented reality divákom. Levitujúcich čističov okien ale na budove Rakúskeho veľvyslanectva alternoval astronautmi, ktorých navyše nazýva (ako inak) Austronautami. Ako povedal autor Stanislav Krajči: “dielo sa dá v druhej rovine chápať ako poukázanie na fakt, že nech sa vedú na zemi akékoľvek mocenské konflikty, v stanici ISS sa vždy striedajú a naraz pobývajú astronauti z rôznych kultúr a národností. A v záujme objavovania vesmíru sa vždy vedia krajiny spojiť k spoločnému pokroku.”
Stanislav Krajčí nie je len študent VŠVU a poslucháč Kurátorských štúdii, ale aj ideovým vodcom “verejnej obyvačky živých tém” Kalab.

Dorota Sadovská: Dotyk / The Touch

Dorota Sadovská je jednou z najvýznamnejších slovenských maliarok všetkých čias. Okrem samotnej maľby s ktorou vždy nekompromisne experimentovala dosiahla pozoruhodné výsledky aj v médiu fotografie, videa, inštalácie aj site specific. Prácu v priestore monumentálnej architektúry si vyskúšala aj priamo v centre Viedne - na Ringturm. Pre Crazycurators Biennale pripravila dynamickú inštaláciu z prstov vlastných rúk a nôh. Z nich vyskladala sochu akéhosi fiktívneho a neznámeho živočícha. “Budova je aj ochranná škrupinka na ľudské príbehy. Chladná a uzavretá architektúra zvyčajne ukrýva množstvo pulzujúcich životov.” hovorí Dorota Sadovská. Upozorňuje ale aj na “spontánnosť, divokosť, ľudskosť, dotykov, nového poriadku ako protikladu k sterilite, predvídateľnosti, odmeranosti, striktnosti a jednoznačnosti.”

Jozef Vančo

Jozef Vančo sa svojimi public artovými intervenciami radikálne prekračujúcimi formát “klasickej sochy” stihol výrazne zapísať na slovenskej umeleckej scéne. A to je stále ešte poslucháčom Bratislavskej VŠVU. Pre Crazycurators Biennale: Augmented Reality pripravil participatívny projekt, ktorý vyžaduje spoluprácu divákov. “Joseph Haydn, rakúsky skladateľ a dirigent tiež nazývaný „otec symfónie,“ do skladby zapojil viacero rôznych hudobných nástrojov a práve v Grassalkovichovom paláci dirigoval niekoľko symfonických koncertov. Na západnej strane paláca bola umiestnená aj jeho pamätná tabuľa, no tá však bola z neznámych dôvodov odstránená, teda jedna z pamiatok rakúsko-slovenskej harmonizovanej kultúry postupne upadá do zabudnutia.” povedal o svojom projekte Vančo. Nasmerovaním mobilného zariadenia na jednu z troch budov sa spustí časť skladby (dychová sekcia, sláčiková sekcia a pod.). Na to aby zaznela celá skladba, musia sa k aplikácii pripojiť ďalší diváci a podobným spôsobom spustili ďalšie časti skladby namierením zariadenia na zvyšné budovy. Teda až spoločný začiatok a spoločné miesto troch divákov umožní odohrať kompletnú Haydnovu symfóniu. “Dielo kladie dôraz na harmóniu a ľudskú spoluprácu, ktorá je v dnešnej dobe tak málo populárna ale tiež ukazuje na nutnosť podporovania sa v globálnom merítku”.

Clemens Fürtler: Bildmaschinen

Clemens Fürtler is an Austrian artist, whose works fascinated me “at the first sight”. As a critique and curator, I am usually very alert when evaluating art works, which are intentionally decorative, as I define them as kitsch. Nevertheless, Fürtler is not a shallow, on purpose plausible, not even a strategic author. At one glance, his primary motivation seems to be a game, but that is far from truth. Furtler is a builder; slot car tracks and railroads for him are pieces of a building kit, which he uses to build new, often absurd, almost utopic architectures. Nonetheless, construction of new urbanistic structures is not his aim. Neither is his usage of light or movement of slot cars or trains to enliven the work. He intends to create an extraordinary experience for the viewer. Bypassing uninvolved observer, who is visually struck at the first sight. Illuminating cars running on the track create a light-art performance, where even more significant role is played not by lights, but the shadows. Therefore, Clemens Furtler for me is not a painter, photographer, video, light, sound nor an installation artist, but a multimedia-artist with skills of an architect and ambitions of a performer.

Sebastián Komáček: Tatra 148

“Vo svojom návrhu sa zameriavam na architektonické riešenie budovy Tatra banky ako komplexnému celku. Snažím sa zakomponovať do vizuálu modernej budovy niečo klasické no už len názov budovy mi napovedá kde je skrytá podoba a z čoho mohli architekti vychádzať pri stavbe budovy Tatra centra. Prevyšujúca strecha z rôznych uhlov pohľadu pripomína vrch vyklápacej korby nákladnej Tatry 148 ktorá dosadá nad kabínu vozidla a svojimy členeniami poschodí tak pôsobí ako rebrovanie a spevnenie kovovej korby. Svojim virtuálnym zásahom by som tak chcel zneistiť diváka a naskytnúť mu iný pohľad ako je zvyknutý a využit týmto virtuálnym projektom uskutočnenie nadrozmernej inštalácie ktorá je založená na nereálnej útopickej predstave.” hovorí o svojom projekte Sebastián Komáček, poslucháč Vysokej školy výtvarných umení, ateliéru Socha, objekt, inštalácia.

Partneri/Sponzori

Generálny partner

Partneri